Čo všetko sa (skoro) stalo

| 02. 10. 2010 |

Ako veci naozaj v Pakistane fungujú, sa nedá zistiť za jeden mesiac. Zhruba po takom čase si však aspoň začnete tento fakt uvedomovať a môžete sa od dna menom „viem, že nič neviem" skúšať odraziť. Či a kedy sa vám podarí vyplávať na pomyselnú hladinu poznania, nie je isté, preto je rozumné sa takejto ambície hneď na začiatku vzdať a sústrediť sa na veci viditeľné a zrozumiteľné. Zároveň si treba šetriť dych na pravdepodobný dlhodobý pobyt „pod hladinou"...

V utorok ráno sme sa vybrali s tímom doktora Abida do Basti Mandowala. Je to naše najvzdialenejšie pôsobisko, približne 40 kilometrov južne od Shah Jamal. Okrem zdravotného tímu bol s nami aj logistik Arshed, aby sme vyhodnotili ďalšie možné lokality pre našu prácu. Niektoré dočasné tábory boli totiž už uzavreté, keď voda opadla a ľudia sa mohli vrátiť domov. Kvalitná štátna cesta dovoľuje na miestne pomery diaľničnú rýchlosť, niekedy až 80 km/h. V Basti Mandowala treba odbočiť na poľnú cestu popri ramene rieky Induš, kde stále vidno následky povodní a celé rodiny bývajúce na ceste. Po asi piatich kilometroch prichádzame do osady, kde sa má tím rozložiť. V Basti Mandowala pracujeme už dávnejšie, ale v tejto osade máme dnes slúžiť prvýkrát. Ľudia tu žijú veľmi jednoducho, živia sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Teraz však mnohí prišli nielen o domovy, ale aj o skromné zdroje príjmu.

Zaparkovali sme v chládku pri mešite. Začínajú sa schádzať ľudia, väčšinou ženy s deťmi na rukách. Vo chvíli, keď bolo všetko zložené z auta a Kamran so Sharoon začali organizovať pacientov, zavolal mi Simson, náš nový security officer - teda človek zodpovedný za našu bezpečnosť. Máme vraj okamžite všetko zbaliť a vrátiť sa na základňu v Shah Jamal. Spojenie nebolo veľmi kvalitné, ale vyrozumel som, že v Shah Jamal bol nejaký incident a chystá sa demonštrácia, miestna polícia preto odporúča „low profile" - čo znamená obmedzenie všetkých aktivít mimo základne. Je potrebné, aby sme sa vrátili ešte doobeda, lebo demonštrácia sa očakáva približne od druhej. V tom čase už nebude bezpečné pohybovať sa mimo tábora.

Na dedinu, akou je Shah Jamal, incident viac, než vážny. Zastrelili miestneho zlatníka, bohatého a vplyvného človeka, politicky aktívneho. Rodina obete sa hnevá na políciu, že tragédii nezabránila a na miesto činu prišla neskoro. Zosnulý moslim musí byť pochovaný hneď v deň úmrtia. Preto Dr. Rashid - jeden z dvoch miestnych lekárov pracujúcich na klinike v Shah Jamal - hneď vykonal pitvu a pohreb bol dohodnutý na 14:00. Rozhnevaná široká rodina chce potom protestovať proti polícii a žiadajú dedinčanov, aby sa k nim pripojili. Nakázali zavrieť všetky obchody na miestnom trhu. Obchody, ktoré nebudú zavreté, budú vypálené. Nepokoje majú trvať tri dni. Podľa informácii od polície sme na klinike v bezpečí. Lekári tu môžu pracovať spolu, alebo sa striedať - podľa toho, koľko bude pacientov. Sme pripravení poskytnúť aj prvú pomoc prípadným zraneným.

Na klinike je pokoj, zvonku počuť len bežnú premávku, klaksóny a híkanie somárov. Podvečer sa Simson vybral získať „spravodajské informácie" od miestnych ľudí a prešiel sa až na trhovisko. Ľudí je vonku menej než zvyčajne, polovica obchodov je zavretá, druhá polovica funguje normálne - zatiaľ nič nehorí. Na hlavnom trhu nazývanom Dubaj, nevidno nikoho. Večer sa dozvedáme, že demonštrácia bola podstatne menšieho rozsahu, než sa očakávalo a hlavne, nedošlo k žiadnym násilnostiam alebo výtržnostiam. Zajtra máme pre istotu ešte zostať na základni. Keď však ešte v ten večer priniesli ďalšie silne dehydrované dieťa, lekár aj posádka sanitky bez váhania zabezpečili prevoz do Muzaffargarhu. Cestou nemali žiadne problémy a nevideli nič nezvyčajné.

V stredu pracovali všetci traja naši lekári spoločne v Shah Jamal. Keďže ošetrovateľov by bolo priveľa, požiadal som Kamrana a Umaira, aby zatiaľ postavili vzadu na našom dvore jeden z veľkých stanov. Totiž, to sprístupnenie izby pre lekárov, ktoré som spomínal minulý týždeň, sa nakoniec nekonalo. Pri písaní správy z hotela v Multane som s dôverou vychádzal z poslednej informácie, ktorú som mal pred odchodom zo Shah Jamalu - že izba bude „už" otvorená... Vysvitlo, že existuje ešte jeden lekár, ktorý bol z kliniky pred našim príchodom premiestnený a stále má v tej miestnosti svoje veci. Pracuje vo vzdialenom meste a v žiadnom prípade nesúhlasí, aby nám bola izba poskytnutá. Do stanu sa pohodlne zmestia štyri postele, takže ošetrovatelia sa presunú do stanu (kde teraz aj ja spávam) a celý predný dom necháme lekárom. Tí sú s takýmto riešením spokojní, tentoraz to mám overené...

To, že Pakistan má veľké energetické problémy, je známe. Aj vo veľkých mestách bežne vypadáva dodávka elektrickej energie, niekedy až na niekoľko hodín. V tomto smere vlastne medzi mestom a vidiekom veľký rozdiel nie je. V Shah Jamale sme si zvykli na jeden až trojhodinové „blackouty", ktoré sme zvládali aj bez generátora. Batérie v notebookoch, telefónoch a vysielačkách postačovali na preklenutie takýchto relatívne krátkych výpadkov. Zrejme to nesúvisí so spomenutou bezpečnostnou situáciou, ale od stredy večera do piatku sme mali celkovo len asi 2 hodiny „svetlých chvíľ". Vo štvrtok ráno kvôli výpadku energie už nebola ani voda - čerpadlo nestihlo dočerpať zásobník. Notebooky „odchádzali" jeden po druhom. Keďže mám k tomu svojmu dve batérie, ešte som stihol poslať dennú správu na WHO. Projektový manažér Alex nám sľúbil, že zoženie generátor...

Večer som si dal mobil nabíjať do auta a sadol som si na chvíľu k nášmu susedovi, doktorovi Rashidovi. Vyrozprával mi, ako mu nezodpovedný mechanik zničil drahý USG prístroj a požiadal ma o pomoc pri zháňaní súčiastok z Holandska. Doktor Rashid sa okrem svojich dvoch detí po bratovej smrti stará aj o jeho manželku a dve deti. Je veľmi srdečný a má obrovský zmysel pre humor. Keď nám však naposledy chcel rozprávať vtipy a zistil, že sú prítomné dámy, tak to vzdal a odišiel. Nie, žeby mal niečo proti ženám, ale uvedomil si, že jeho „špeciálne lekárske vtipy" jednoducho nie sú pre ne vhodné. Keď vám Pakistanec povie vtip, ľahko spoznáte, že už je koniec - začne sa hurónsky rehotať a chce si s vami „tľapnúť".

V piatok poobede sme mali v Multane zasadnutie výberovej komisie pre dodávateľa liekov. Do výberového konania sa prihlásilo päť veľkých firiem, niektoré s medzinárodnou účasťou. Dve ponuky hneď vypadli, keďže zjavne išlo o kamarátov jedného zo záujemcov, ktorí len umelo chceli svojou nadsadenou cenou vytvoriť dojem výhodnosti jeho ponuky. Len pre istotu, aby nedošlo k omylu... stále píšem o Pakistane. Odhlasovali sme napokon jedného dodávateľa na väčšie množstvo - kvôli výhodnej cene a druhého dodávateľa na menšie dodávky - kvôli možnosti priameho odberu v Multane. Podľa plánu máme ešte pred sebou mesiac práce zdravotného tímu v tejto podobe. Ak to bude potrebné, projekt možno predĺžiť ešte o ďalší mesiac.

Popri tom sa rozbiehajú paralelné aktivity na zabezpečenie zdrojov pitnej vody, distribúciu hygienických balíčkov a čo je najdôležitejšie, zabezpečenie bývania pre tých, ktorí sa nemôžu vrátiť do pôvodných príbytkov. Zima v tejto lokalite nie je silná, ale postačí na to, aby zanechala ďalšie obete na životoch, ak sa nepodarí získať dostatok prostriedkov na provizórne príbytky. Hoci záplavy v Pakistane nie sú mediálne také zaujímavé, ako napríklad zemetrasenie na Haiti, dôsledky boli vyhodnotené ako najvážnejšia humanitárna kríza, s ktorou momentálne svet zápasí. Žiaľ, výška prostriedkov prichádzajúcich z donorských krajín tomu zatiaľ vôbec nenasvedčuje...

Daniel Dräxler, Shah Jamal/ Multan, Pakistan

Tento projekt je spolufinancovaný programom oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky - SlovakAid

Foto: ADRA Slovensko, Daniel Dräxler (okrem 13. až 15. - ADRA Pakistan)