Prvé hodiny v Tunisku - za fľašu vody aj na líbyjskej hranici
| 23. 07. 2011 |
«Späť
Včera ráno som priletel do tuniskej Djerby charterovým letom z Viedne. Lietadlo bolo plné rakúskych turistov, ale počul som aj slovenčinu, maďarčinu a rumunčinu... Djerba je ostrov v severovýchodnom cípe krajiny, necelých 100 km od líbyjských hraníc. S blízkou pevninou je spojený cestou postavenou na násype. V celej oblasti je veľa pobrežných hotelov a turistických centier s dovolenkovými možnosťami dostupnými už aj pre našincov. Dokonca z niektorých rozhovorov ešte doma som mal pocit, že Slováci sem chodia skoro tak bežne ako do Chorvátska.
Na letisku ma čakali dvaja mladíci - projektový manažér Nikolaus a finančný manažér Ghofrane. Nikolaus pochádza z Nemecka a práve ukončil štúdium orientované na medzinárodný rozvoj a humanitárnu pomoc na univerzite vo Friedensau, kde som ho mal možnosť aj niekoľkokrát v minulosti stretnúť. Ghofrane je domáci, pochádza z Tunisu - hlavného mesta Tuniska - kde aj študuje ekonómiu. Jary, Indonézanka, ktorá ako zamestnankyňa ADRA Nemecko koordinuje humanitárnu pomoc pre Líbyu na tuniskom aj líbyjskom území, práve dnes ráno odcestovala do Líbye a má sa vrátiť v nedeľu. To bude samozrejme možné, len ak bude hranica aj vtedy otvorená, keďže boje na líbyjskej strane sa z času na čas presúvajú až do blízkosti hraničného prechodu v Dehibe, ktorý býva vtedy uzavretý.
ADRA má prenajaté dva domy na malom pozemku s výhľadom na more neďaleko mesta Zarzis. Pobrežie je znečistené hrubou vrstvou vyplavených a vysušených morských rastlín, kúpu sa tu len domáci. Ako je v moslimskom svete zvykom - oblečení. Pláže pri hoteloch sú samozrejme patrične upravené. V každom prípade bude príjemné si večer alebo počas voľných dní posedieť v chládku na terase. Teraz však vyrážame do vnútrozemia - navštíviť utečenecký tábor v Tataouine, stretnúť sa s líbyjskými učiteľmi a vyzdvihnúť balíček, ktorý pre nás nechala Jary na líbyjskej hranici v Dehibe.
Cesty sú pomerne kvalitné, rýchlosť sa príliš nedodržuje, ale inak je premávka pokojná a podobná európskej - nepočuť trúbenie, vodiči sa púšťajú a rešpektujú (áno, už aj v Bratislave je to lepšie!). Ktovie ako je to vo väčších mestách - toto je predsa len vidiek. Čo tu však pri ceste autom človek ocení najviac, je účinná klimatizácia. V aute bolo teplo, ale znesiteľne. Keď som sa však rukou nechtiac dotkol bočného okna, telo zareagovalo ako pri dotknutí sa rozpálenej pece. Podľa šoféra Muhamada je vonku 50 stupňov. Keď vchádzame to Tataouine, dvíha sa vietor a znižuje sa viditeľnosť. Vonku takmer nikoho nevidno - je piesočná búrka a kto môže, ostane vnútri. Jediná postava pri ceste je Abdullah, náš spolupracovník pre prácu s utečencami v tamojšom tábore. Nastupuje k nám do auta a sprevádza nás do tábora.
Utečenecký tábor zriadila UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov - organizácia pomáhajúca utečencom pri konfliktoch alebo katastrofách vo svete) na ploche futbalového ihriska a športového areálu. Pár sekúnd po vystúpení z auta mám zuby plné piesku, snažím sa zakrývať tvár vreckovkou. Z vysokej teploty mám pocit, že ma pália vnútornosti - takto teplo mi snáď ešte nikdy nebolo. Po tábore sa pohybuje len pár ľudí. Vojaci, ktorí tábor strážia, majú hlavy omotané ako beduíni. Abdullah ukazuje, kde by mohlo byť zriadené detské ihrisko. Deti v tábore nemajú prakticky žiadne aktivity ani možnosti sa zahrať. Pri úteku z Líbye si toho veľa nezobrali a v prvých dňoch sa myslelo len na to najdôležitejšie k prežitiu a zabezpečenie aktivít pre deti nebolo vnímané ako priorita. Zišlo by sa im aj pár bicyklov či pre menších trojkoliek, možno nejaké lopty. Keď už znovu sedím v aute, prichádza chlapec a podáva mi cez okno ruku. Je z Líbye a má štrnásť rokov - presne ako môj syn Vladko. Na rozdiel od Vladka sa však tento chlapec vôbec neusmieva. Chce sa vrátiť domov do Líbye. Pri fotení rukou vytvára V - známy symbol víťazstva.
S Muhamadom pokračujeme do Dehiby, na hraničnom priechode treba vyzdvihnúť balíček, ktorý tam nechala Jary. V tejto oblasti už na ceste fungujú vojenské kontrolné stanovištia - takzvané check-pointy. Na väčšine z nich stačí len trochu spomaliť, kým vojak skrývajúci sa pred horúčavou v betónovej búdke nevystrčí ruku a nekývne, že máme pokračovať. Posledná kontrola asi kilometer pred hranicou je však podstatne vážnejšia - na ceste sú prekážky a ostnaté drôty, takže treba celkom spomaliť a prejsť pomedzi ne slalomom. V tieni stromu sedí niekoľko ozbrojených vojakov, jeden prichádza k nám a po arabsky sa rozpráva s Muhamadom. Ten sa zrazu načiahne dozadu a podáva vojakovi svoju rozpitú fľašu z vodou. Vojak sa priateľsky usmeje a ukáže, že cesta je voľná.
Na hraničnom priechode je zdanlivo celkom normálny ruch, v každom smere stojí možno 10 áut. Niektoré rodiny sa vracajú domov do oblastí, kde je momentálne pokoj. Iní si idú len niečo vziať, alebo vybaviť a znovu sa vrátia do Tuniska. Funguje taktiež prihraničný obchod - niektoré autá sú nabalené zjavne trhovým tovarom. Kým Muhamad hľadal človeka, od ktorého bolo treba vyzdvihnúť balíček, prešiel som sa pomedzi ľudí a policajtov prakticky na druhú stranu hranice - na územie nikoho. Bol som tam jediný Európan a musel som vyzerať podozrivo, napriek tomu si ma nikto nevšímal, nezastavil ma ani neoslovil. Chvíľu som postál v chládku jednej z policajných budov pri skupinke troch cestujúcich čakajúcich zrejme na vybavenie colných dokladov. Stál som tam ako jeden z nich, keď sa pri nás zastavil policajný dôstojník. Prehodil s nimi pár viet, ale na mňa sa ani nepozrel. Zaujímavý a vzrušujúci pocit - byť neviditeľný...
Cestou späť sme vyzdvihli Nikolausa zo stretnutia s líbyjskými učiteľmi. Pripravujú projekt vzdelávacieho programu, ktorý má v najbližších mesiacoch financovať nemecká vláda. Prvého augusta začína Ramadan - pôstny mesiac, jeden z najvýznamnejších sviatkov islamu. Život v krajine sa zrejme trochu spomalí a tiež mnohí utečenci sa budú chcieť vrátiť domov. Už znovu sa hovorí o tom, že Kaddáfi sľúbil, že odstúpi z politického života. Keby sa tak aj stalo, ďalšie možné scenáre vývoja situácie v Líbyi nie sú zárukou pokoja a mieru. Príliš veľa záujmových skupín medzi povstalcami, rôzne kmeňové spory, ktoré môžu teraz vyplávať na povrch... Dúfajme však spolu s Líbyjčanmi len v to najlepšie.
Daniel Dräxler, Zarzis, Tunisko
Tento projekt je financovaný programom oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky - SlovakAid
Foto: ADRA Slovensko, Daniel Dräxler
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
