Hotel Les Alizes
| 13. 08. 2011 |
«Späť
Len jedna nenápadná tabuľa v opačnom smere od hlavnej cesty ukazuje, kde sa nachádza hotel Les Alizes. Keď sme išli na prvé stretnutie s partnermi vzdelávacieho projektu pre líbyjské deti, ktoré s rodinami našli v hoteli dočasné útočisko, policajti stojaci na kruhovom objazde len asi 50 metrov od neho nás poslali úplne iným smerom. Miestny človek, ktorý nás nakoniec k hotelu priviedol povedal, že policajtov sa nemáme pýtať. Dodal aj dôvod, ktorý tu ale radšej nenapíšem.
Na parkovisku hotela stoja zaprášené autá s líbyjskými značkami, niektoré poprikrývané dekami alebo kartónmi. Technický stav väčšiny z nich je veľmi otázny, mnohé majú vážnejšie poškodenia - popraskané sklá, obité blatníky. Ľudia, ktorí na nich prišli, zjavne nie sú typickí dovolenkári a možno si domyslieť, že opúšťali svoje domovy v rôznych vypätých situáciách a časovom strese.
Hotel nemá žiadny hotelový personál. Úlohu recepčného, ochrankára a strážcu parkoviska plní statný Afričan hovoriaci dobre po anglicky. Občas ho striedajú otcovia líbyjských rodín, ktorí počas dňa tvoria samostatnú komunitu oddelenú od žien a detí. Niektorí posedávajú vo vstupnej hale hotela, iní pozerajú v improvizovanej televíznej miestnosti správy z aktuálneho vývoja v ich domovine. Všetky tváre sú ustarostené a len pri pozdrave sa milo usmejú a prejavujú vďačnosť za to, že nie sú vo svojom trápení so svojimi rodinami sami.
Nepoužívaný hotelový bar sa na 15 dní premenil na letnú školu s troma triedami. V zadnej, oddelenej časti majú staršie deti (13 - 16 rokov) hodiny angličtiny, v hlavnej miestnosti je takisto pre starších francúzština a na opačnej strane trieda pre 6 - 12 ročné deti s rôznymi predmetmi a aktivitami. Krížom cez hotelové nádvorie sa dá prejsť do „Mini klubu", teda škôlky, ktorá má dve triedy - pre úplných „malúchov" hrajúcich sa na koberci s kockami a väčších, ktorí zvládnu kreslenie, plastelínu, ale aj pesničky, básničky a spoločné hry. Školské vyučovanie zabezpečujú tuniskí učitelia zo základnej školy v obci Mezraya, v škôlke pracujú líbyjské učiteľky a mamičky. Od utorka sa do procesu zapojila aj LeeAnn. S najmenšími hrala pohybové hry, so staršími vyrábala papierové kvety, farebné náramky... V stredu prišla LeeAnn medzi deti ako klaunka Mimi. Pridal sa aj jej manžel Hector a dcéra Liza obsluhovala malý CD prehrávač s hudobnou kulisou... V dvoch vystúpeniach za sebou zabavili deti zo školy aj škôlky, na svoje si však prišli aj rodičia a pedagógovia.
Pobyt v utečeneckom tábore, ani keď je umiestnený v hoteli s relatívne dobrým komfortom, nie je pre deti rozhodne príjemnou skúsenosťou. Príliš dobre si uvedomujú, že museli svoje domovy opustiť nedobrovoľne a celú situáciu vnímajú prostredníctvom svojich rodičov, ale aj priamo. Keď sme vo štvrtok ráno nastúpili do autobusov, aby deti zažili po dlhom čase prvý normálny výlet, zo zadnej časti jedného autobusu sa začalo ozývať spontánne radostné tlieskanie, ktoré postupne prešlo do pravidelného rytmu. Deti začali samé od seba spievať líbyjské piesne - ľudové, revolučné... Tlieskali a spievali, pritom sa radostne usmievali. Avšak tri líbyjské učiteľky sediace v prednej časti autobusu mali pri tomto spontánnom hudobno-vlasteneckom prejave červené oči a po tvárach im tiekli slzy...
V ten deň by som nechcel byť dozorcom v múzeu Guellala na ostrove Djerba. Stovka detí všetkých vekových kategórii sa nedočkavo hrnula do priestorov expozície. Keďže niektoré figuríny znázorňujúce výjavy z miestnej histórie a tradičnej kultúry neboli od priestoru pre návštevníkov oddelené inak, než vyvýšeným stupienkom, mali sme čo robiť, aby sme deti udržali dolu. Menším trvalo pár sekúnd, aby sa dostali k bojujúcim mužom so šabľami a väčšie dievčatá si chceli urobiť fotku na pamiatku so skupinou historicky oblečených postáv. Jeden z dozorcov múzea ma zúfalo ťahal za rukáv, aby som mu pomohol zachrániť vzácnu expozíciu. Medzitým však už zasiahli učitelia a deťom vysvetlili, že hoci je to lákavé, k figurínam sa liezť nesmie. V každom prípade, dve hodiny strávené prehliadkou rozsiahleho múzea priniesli radosť a pohodu na tváre detí. Teda aspoň väčšiny... Dievčatko, ktorého meno v preklade znamená Kvetinka, sedí nešťastne v kúte v tieni jednej z budov a plače do dlaní. Je jej smutno za mamičkou, ktorá zostala s mladším súrodencom v hoteli. LeeAnn - Mimi jej ponúka kvetinku narýchlo vyrobenú zo servítky. Dievčatko - Kvetinka sa po chvíli uspokojí a pokračuje s ostatnými k východu z múzea a do autobusu. O necelú hodinku vystupujeme znovu pred hotelom Les Alizes...
V pondelok idem opäť do Tataouine. S organizáciou MaG budeme zadávať do tlače omaľovanky s tematikou opatrnosti pred výbušninami zanechanými na miestach bojov. V utorok mám v rámci seminára o stratégii vzdelávania líbyjských detí v Tunisku organizovaného UNICEF v Zarzise prezentovať aktivity nášho projektu. Zo samotnej Líbye chodia rôzne správy, na mnohých miestach pokračujú boje a pre mnohých je návrat do krajiny stále v nedohľadne. Tí, ktorí sa vracajú, dúfajú v lepší život. Tak ako väčšina z nás, myslia pri tom hlavne na svoje deti...
Daniel Dräxler, Mezraya, Tunisko
Tento projekt je financovaný programom oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky - SlovakAid
Foto: ADRA Slovensko, Daniel Dräxler
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
